Úryvok číslo dva...

23. března 2012 v 19:44 | Rika |  Rikin Denník
Milí blogeri,
K tomuto článku ma vyprovokoval Sai svojou ironickou poznámkou. Bohužiaľ, nie som schopná napísať nič zmysluplné, a tak pridávam len ďalší Úryvok. Aj tak ste si to poniektorí (až dvaja) želali. S pozdravom Vaša Rika.

Už sa zvečerievalo, a tak sme si rozložili malý tábor. Minulú noc sme cestovali, a tak sme nespali (Aj keď ma Aedelred presviedčal, že si môžem v sedle pokojne pospať, lebo Mei ma vedie, neodvážila som sa.). Dnes sme boli skutočne hotoví od únavy, a tak sme sa bez dlhých rečí navečerali a ľahli si spať. Aedelred mi ešte prezradil, že už sme na okraji lesa a zajtra budeme spať v dedine Eight, a tak som si ľahla s príjemným pocitom, že zajtra budem spať v pohodlnej posteli a budem sa môcť vykúpať. Takmer okamžite som zaspala.
Stála som v našej kuchyni. Za stolom sedela mama s hlavou v dlaniach a otec sa opieral o jej operadlo. Oproti nim sedel policajt a čosi im hovoril. Vo vedľajšej izbe ktosi nahlas plakal, a tak som nič nepočula, ale keď som podišla bližšie vybadala som, že sa rozprávajú o mne a o Marianne.
"Mali vaše dcéry nejakých nepriateľov?" Spýtal sa policajt. Otec len smutne pokrútil hlavou a mama vzlykla.
"Mami! Som tu." Vykríkla som a rozbehla som sa objať ju. Avšak, len som cez ňu prebehla ako duch. Nereagovala ani na moje volanie. Policajt pokojne a upokojujúco povedal:
"Viete. Nezostala po nich ani len stopa. Vaša dcéra Diana dokonca zmizla z vnútra zamknutej izby, napriek tomu, že jej okno je na poschodí a vy doma nemáte rebrík. Existuje len jedno možné vysvetlenie. Vaše dcéry museli utiecť dobrovoľne."
"Marianna by to nikdy neurobila." Ozval sa výkrik z rohu kuchyne, Až vtedy som si všimla, že v kúte sedí zhrbený Jakub.
"Ak ju nenájdete, pôjdem ju hľadať sám. Nájdem ich obe!" Vykríkol vzdorovito. Policajt k nemu obrátil hlavu, aby mu čosi povedal, ale z úst mu vyšiel len strašný mnohohlasný divošský rev. S krikom som sa posadila. Chvíľu som sa nevedela vôbec zorientovať, len som sa splašene pozerala naokolo. Potom som si uvedomila, že nie som doma, ale v lese pod zemou a spomedzi stromov na nás vybiehajú špinaví muži so sekerami, lukmi a kyjakmi a vydávajú neľudské výkriky ako divé zvery. Princovia už stáli na nohách s vytasenými mečmi a postavili sa predo mňa, aby ma chránili. Očividne som bola ich priorita. Aedelred s Jinom tiež hneď vyskočili na nohy a postavili sa pre Tea, aby ho chránili, keďže bol následník trónu. Danae a Mei sa mi postavili po bokoch a Anaitis šla chrániť Goronwyho, ktorý by sa stal následníkom v prípade Teovej smrti. Goronwy sa zatváril nazúrene, že ho ochraňuje Anaitis, ale nestihol protestovať, lebo zbojníci už boli pri nás. Bola ich veľká presila. Nás bolo deväť, ich štyrikrát viac. S búšiacim srdcom som vytasila meč a zovrela som ho pevne v rukách, odhodlaná tento krát ho nepustiť. Zbojníci sa ku mne zatiaľ nedostali, lebo vycvičení bojovníci, čo ma chránili vlastnými telami bojovali oveľa lepšie, než divokí muži z lesa, ale vedela som, že skôr či neskôr sa ku mne dostanú. Pri pohľade na ich zarastené divoké a hrozivo sa škeriace tváre ma opantávala hrôza. Nohy sa mi podlamovali a ja som si nevedela prikázať, aby som sa vzchopila.
Mei, ktorá ma bránila zľava si asi všimla, ako sa mi trasú kolená a povzbudzujúco zvolala:
"Týchto tu porazíme bez problémov. Sú to len babráci z lesa." Samozrejme, že dosť zľahčovala. Vôbec to neboli babráci. Niekoľko ich už padlo, no naši bojovníci museli stále bojovať s niekoľkými naraz.
Vtedy sa to stalo. Jeden zo zbojníkov sekol Danae, ktorá nebola zvyknutá na bitky do pravej nohy a ona na chvíľu stratila pozornosť. Zbojník sa dostal ku mne. Zdvihla som meč na obranu. Zbojník oproti mne zdvihol kyjak a krvilačne sa usmial. Na môj meč dopadol prvý úder. Ruky mi zabrneli a kolená sa mi podlomili pod silou úderu, ktorý vyšiel od muža, ktorý bol odo mňa aspoň o dve hlavy vyšší. Vtedy si Goronwy, ktorý bol pri mne najbližšie všimol, že na mňa niekto útočí, ale nemohol nič spraviť, lebo sám bojoval s tromi zbojníkmi naraz.
"Dianu napadli." Zakričal, ale to bolo to jediné, čo mohol v danej chvíli spraviť. Bohužiaľ, nik mi nemohol pomôcť. Kým sa ku mne niekto nedostane, budem sa musieť ubrániť sama. Na môj meč dopadol druhý úder. Ešte ma boleli ruky od toho prvého, ale meč som udržala. Zahnala som sa ním na zbojníka, ale to som nemala robiť. Zostala som nechránená a on mi celou silou tresol po ľavom ramene. Čosi mi tam puklo a ja som vykríkla od bolesti. Vzápätí mi tresol kyjom do hlavy a ja som spadla do blata. Hlava sa mi točila a ruke mi pulzovala silná bolesť. Zbojník sa zahnal, aby mi uštedril posledný úder, ale v poslednej chvíli sa zastavil a tvárou mu prebehol prekvapený výraz. Pustil kyjak a chytil meč, ktorý mu trčal z hrude. Zozadu ho prepichla Danae. Pohľad na zbojníka padajúceho vedľa mňa bolo to posledné, čo si pamätám. Omdlela som.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama