Úryvok

31. ledna 2012 v 15:07 | Rika |  Rikin Denník
    • "Tak teda poďme." Zavelil Jin a viedol nás cez nejaké pole k lesu. Naokolo nebolo ani človiečika, čo bolo pravdepodobne naše šťastie, lebo keby niekto videl, čo sme tam robili, myslel by si, že zošalel buď on, alebo my. Pri prvých stromoch sme zastali. Jin podišiel k jednému z nich, zohol sa, natiahol ruku a jeden z hrubých tvrdých storočných koreňov sa rozpadol rovno pred mojimi očami. Odhalil tak úzky tmavý vchod pod zem. Vyzeralo to ako z filmu o Alenke v krajine zázrakov.
      "Tak... sme tu." Povedal Jin a vystrel sa.
      "Najprv ti musím povedať, že ak nechceš, nebudeme ťa nútiť. Je to proti nášmu zákonu. Nikoho nemôžeme prinútiť vstúpiť do nášho sveta, pokiaľ to nie je zločinec, alebo niekto, koho dole čaká trest. Musíš sa rozhodnúť sama. Okrem toho by si nám bola na nič, keby si nebola za našu vec. Pokojne by si nás mohla zradiť a pridať sa k druhej strane." Pozrela som sa do tmavej diery a potom na slnko. Tam dole sa mi nechcelo. Nechcelo sa mi opustiť ten zdroj svetla a nádeje. Ale vedela som, že musím. Nebudem vám tu znovu opisovať môj myšlienkový pochod, ktorým som dospela k rozhodnutiu. Opísala som vám ho už predtým. Teraz je dôležité, že tu stojím a odpovedám Jinovi:
      "Nemusíte ma do ničoho nútiť. Idem. A idem dobrovoľne." Bolo vidieť, že im riadne odľahlo. Chudáci. Asi videli, že moja odvaha nie je práve najväčšia a báli sa, že spanikárim a odmietnem ísť s nimi.
      "Tak teda do toho." Povedal Jin, zohol sa a vliezol dnu. Predtým si dal dole batoh a strčil ho tam. Videla som, ako celý mizne v tej čiernej diere. Len ma tak zatriaslo, keď som si predstavila, že tam budem o chvíľku aj ja. Mei mi hneď, ako Jinovi zmizli v diere aj nohy, dala pokyny:
      "Daj si dole batoh a tlač ho rukami pred sebou. Najprv sa budeme plaziť." Zložila som ruksak a strčila ho tam, tak ako Jin. Potom som sa posledný krát pozrela na slnko a vliezla som dnu. Bolo tam strašne málo miesta a ja som hneď nadobudla pocit, že tu uviaznem. Donútila som sa však nabrať odvahu a postupovať vpred. Plazila som sa v tej tme, prachu a špine a pred sebou som postrkovala batoh. Uvedomovala som si, že tunel klesá, lebo kamienky, ktoré som uvoľňovala sa kotúľali ďalej a mne sa do hlavy postupne nahrnula krv. Počula som ako kdesi predo mnou ide Jin a za mnou Mei, ale aj tak som mal v tej príšernej tme veľký strach a cítila som sa opustená. Mechanicky som postupovala dopredu a úplne som stratila pojem o čase. Netušila som ako dlho sa nachádzam v tuneli. Či hodinu, dve, alebo len niekoľko minút. Isté však bolo, že som nebadala žiadne zmeny. Tunel bol stále rovnako úzky a vládla v ňom rovnako nepreniknuteľná tma. Zakričala by som na Mei, alebo Jina, či to ešte bude dlho, ale nechcela som vyzerať ako zbabelec, a tak som si zahryzla do jazyka a plazila som sa ďalej. Keď som už strácala sily a posledné zvyšky vôle zostať odvážna, začal sa tunel rozširovať. Najprv v ňom bolo miesta na roztiahnutie lakťov. Potom sa začala meniť aj jeho výška. Asi o päť minút som mohla ísť poštvornožky a potom som sa mohla aj postaviť. Hoci som sa nemohla vystrieť úplne, konečne som si nemusela o ostré skaly odierať ruky a kolená. Opäť som si hodila na seba ruksak a z rukami vystretými pred sebou som kráčala tunelom. O chvíľu som narazila rukami do niečoho mäkkého a zhrozene som vykríkla.
      "Pokoj." Ozval sa Jin, "to som len ja. Čakám vás, lebo už o chvíľu vojdeme oficiálne do podzemia. Prešli asi dve minúty a dorazila aj Mei.
      Počula som, ako Jin odsúva nejaký kameň.
      "Zohni sa Diana. Opäť sa budeme plaziť, ale sľubujem, že už len chvíľku." Povedala Mei. Zastenala som, ale čo som už len mohla robiť? Musela som poslúchnuť, veď som nemala na výber. Nahmatala som pred sebou neveľkú dieru a strčila tam ruksak. Potom som tam vliezla aj ja a opäť sa začalo odporné plazenie. Ruky ma boleli a oči od prachu štípali. Zatvorila som ich, lebo aj tak som v tej tme vôbec nič nevidela. Napriek tomu bola bolesť v nich silná. Našťastie vravela Mei pravdu a plazenie netrvalo dlho. Tunel sa rýchlo rozširoval a ja som cez zatvorené viečka zbadala svetlo. Otvorila som oči a uvidela som koniec tunela.
 


Komentáře

1 Sai z Žeroucího blogu Sai z Žeroucího blogu | Web | 25. února 2012 v 14:14 | Reagovat

Á, on už je tu i úryvek? Paráda, jdu číst! (...)
Tak, super, dočteno. Heh, hrozně se mi líbily dvě věci, tak trochu atypické: jména a to, že tam jsou tunely a podzemí. Já tématiku podzemí, tunelů, sond do hlubin země a jiného bádaní úplně miluju. A ta jména jako Jin nebo Mei jsou takové hezky čínsko-japonské (nevím, jestli to byl účel), což se mi taky velice zamlouvá. :-)
Co se týče výběru úryvku, myslím, žes vybrala vhodnou část. Takovou, která zdánlivě nic nevyzrazuje, ale jde z ní takové zvláštní napětí, atmosféra, jež se mi líbí a dobře nabuzuje k čtení dalších úryvků a kapitol.
Čili tu vyvstává jedna otázka: kdy bude další úryvek? :-D

2 Rika Rika | 26. února 2012 v 14:15 | Reagovat

[1]: Neviem či bude ďalší úryvok :-D vlastne som sem plánovala dať len tento jeden :-D a ak sa to čírou náhodou podarí vydať, tak by som ich dala viac... :-D

3 Kikuš Kikuš | Web | 29. února 2012 v 19:01 | Reagovat

Ahoj prosím, zapíš sa do triedenia affs!
http://kikus-jonas.blog.cz/1202/triedenie-affs

4 Loivissa Loivissa | Web | 15. března 2012 v 22:11 | Reagovat

Vyzerá to veľmi zaujímavo. Písanie knihy je náročná zábava, no zdá sa, že to robíš s láskou, takže by to malo byť super. Čo sa úryvkov týka, mohla by si ešte niekoľko zverejniť, tento ma dosť zaujal, chcela by som sa dozvedieť viac ;) Mohla by si zverejniť aspoň jeden ďalší.
Inak hrozne moc ti držím palce ;)

5 Rika Rika | 16. března 2012 v 21:23 | Reagovat

[4]: tak možno niečo pridám :-)

6 Sai z Žeroucího blogu Sai z Žeroucího blogu | Web | 18. března 2012 v 18:33 | Reagovat

Oujé, tady to teda žije!
.
.
.
Ironie, naturally. Nechcete přidat nějaký nový článek? :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama