Heslo

3. října 2013 v 14:31
 

Zbohom

15. května 2012 v 21:59 | Rika |  Rikin Denník
Pripadá mi spravodlivé napísať aspoň to, že končím. Je jedno z akých dôvodov. Nechcem tu kecať o kravinách typu: nemám čas a podobne... Hoci aj to je pravda... Proste som stratila chuť...
Takže, toto je môj koniec. Denika tu zostane a ja sa sem vrátim len v prípade, že vydám knihu. Vtedy sa prídem pochváliť. Ale keďže je to nepravdepodobné, skôr je toto posledné zbohom. Blog bol kus môjho života a bolo mi s vami krásne.
Rika

Úryvok číslo dva...

23. března 2012 v 19:44 | Rika |  Rikin Denník
Milí blogeri,
K tomuto článku ma vyprovokoval Sai svojou ironickou poznámkou. Bohužiaľ, nie som schopná napísať nič zmysluplné, a tak pridávam len ďalší Úryvok. Aj tak ste si to poniektorí (až dvaja) želali. S pozdravom Vaša Rika.
 


Úryvok

31. ledna 2012 v 15:07 | Rika |  Rikin Denník
    • "Tak teda poďme." Zavelil Jin a viedol nás cez nejaké pole k lesu. Naokolo nebolo ani človiečika, čo bolo pravdepodobne naše šťastie, lebo keby niekto videl, čo sme tam robili, myslel by si, že zošalel buď on, alebo my. Pri prvých stromoch sme zastali. Jin podišiel k jednému z nich, zohol sa, natiahol ruku a jeden z hrubých tvrdých storočných koreňov sa rozpadol rovno pred mojimi očami. Odhalil tak úzky tmavý vchod pod zem. Vyzeralo to ako z filmu o Alenke v krajine zázrakov.
      "Tak... sme tu." Povedal Jin a vystrel sa.
      "Najprv ti musím povedať, že ak nechceš, nebudeme ťa nútiť. Je to proti nášmu zákonu. Nikoho nemôžeme prinútiť vstúpiť do nášho sveta, pokiaľ to nie je zločinec, alebo niekto, koho dole čaká trest. Musíš sa rozhodnúť sama. Okrem toho by si nám bola na nič, keby si nebola za našu vec. Pokojne by si nás mohla zradiť a pridať sa k druhej strane." Pozrela som sa do tmavej diery a potom na slnko. Tam dole sa mi nechcelo. Nechcelo sa mi opustiť ten zdroj svetla a nádeje. Ale vedela som, že musím. Nebudem vám tu znovu opisovať môj myšlienkový pochod, ktorým som dospela k rozhodnutiu. Opísala som vám ho už predtým. Teraz je dôležité, že tu stojím a odpovedám Jinovi:
      "Nemusíte ma do ničoho nútiť. Idem. A idem dobrovoľne." Bolo vidieť, že im riadne odľahlo. Chudáci. Asi videli, že moja odvaha nie je práve najväčšia a báli sa, že spanikárim a odmietnem ísť s nimi.
      "Tak teda do toho." Povedal Jin, zohol sa a vliezol dnu. Predtým si dal dole batoh a strčil ho tam. Videla som, ako celý mizne v tej čiernej diere. Len ma tak zatriaslo, keď som si predstavila, že tam budem o chvíľku aj ja. Mei mi hneď, ako Jinovi zmizli v diere aj nohy, dala pokyny:
      "Daj si dole batoh a tlač ho rukami pred sebou. Najprv sa budeme plaziť." Zložila som ruksak a strčila ho tam, tak ako Jin. Potom som sa posledný krát pozrela na slnko a vliezla som dnu. Bolo tam strašne málo miesta a ja som hneď nadobudla pocit, že tu uviaznem. Donútila som sa však nabrať odvahu a postupovať vpred. Plazila som sa v tej tme, prachu a špine a pred sebou som postrkovala batoh. Uvedomovala som si, že tunel klesá, lebo kamienky, ktoré som uvoľňovala sa kotúľali ďalej a mne sa do hlavy postupne nahrnula krv. Počula som ako kdesi predo mnou ide Jin a za mnou Mei, ale aj tak som mal v tej príšernej tme veľký strach a cítila som sa opustená. Mechanicky som postupovala dopredu a úplne som stratila pojem o čase. Netušila som ako dlho sa nachádzam v tuneli. Či hodinu, dve, alebo len niekoľko minút. Isté však bolo, že som nebadala žiadne zmeny. Tunel bol stále rovnako úzky a vládla v ňom rovnako nepreniknuteľná tma. Zakričala by som na Mei, alebo Jina, či to ešte bude dlho, ale nechcela som vyzerať ako zbabelec, a tak som si zahryzla do jazyka a plazila som sa ďalej. Keď som už strácala sily a posledné zvyšky vôle zostať odvážna, začal sa tunel rozširovať. Najprv v ňom bolo miesta na roztiahnutie lakťov. Potom sa začala meniť aj jeho výška. Asi o päť minút som mohla ísť poštvornožky a potom som sa mohla aj postaviť. Hoci som sa nemohla vystrieť úplne, konečne som si nemusela o ostré skaly odierať ruky a kolená. Opäť som si hodila na seba ruksak a z rukami vystretými pred sebou som kráčala tunelom. O chvíľu som narazila rukami do niečoho mäkkého a zhrozene som vykríkla.
      "Pokoj." Ozval sa Jin, "to som len ja. Čakám vás, lebo už o chvíľu vojdeme oficiálne do podzemia. Prešli asi dve minúty a dorazila aj Mei.
      Počula som, ako Jin odsúva nejaký kameň.
      "Zohni sa Diana. Opäť sa budeme plaziť, ale sľubujem, že už len chvíľku." Povedala Mei. Zastenala som, ale čo som už len mohla robiť? Musela som poslúchnuť, veď som nemala na výber. Nahmatala som pred sebou neveľkú dieru a strčila tam ruksak. Potom som tam vliezla aj ja a opäť sa začalo odporné plazenie. Ruky ma boleli a oči od prachu štípali. Zatvorila som ich, lebo aj tak som v tej tme vôbec nič nevidela. Napriek tomu bola bolesť v nich silná. Našťastie vravela Mei pravdu a plazenie netrvalo dlho. Tunel sa rýchlo rozširoval a ja som cez zatvorené viečka zbadala svetlo. Otvorila som oči a uvidela som koniec tunela.

Ako sa máme? Nuž, dobre...

25. ledna 2012 v 15:44 | Rika |  Rikin Denník
Milí blogeríkovia,

Mám sa dobre. Nie, to nie je téma tohto článku, nebojte sa. Bolo to čosi ako ubezpečenie... veď viete. Chcela by som vám oznámiť:
1. že máme domáceho miláčika, korelu (respektíve koreliaka), ktorý sa volá Finn. Býva u nás od soboty a ešte sa nás dosť bojí, ale pevne verím, že ten strach postupom času prekoná a začne rozprávať, lietať a tak podobne.
2. Polovicu knihy mám napísanú! Teda nie presne, ale toho 153 strán v A5. Chcela by som, aby mala zhruba tých tristo. Neviem vám na to poskytnúť nezaujatý názor, lebo som to ešte nikomu nedala prečítať, ale v priebehu tohto týždňa to určite do rúk dostanú Denika a Lucy, čiže sa od nich dozviem nejaký normálny názor, ktorý vám potom sprostredkujem. Tiež by som plánovala vytvoriť špeciálny blog, kde by možno boli nejaké informácie o postavách, ako som na to s písaním a pod. Ešte uvidím, či sa to podarí vydať :-D Ak budem mať dobrú náladu, pridám sem krátky úryvok kdesi zo stredu :-) Aby ste z toho mali čosi aj vy :-D :-)
S láskou Vaša Rika

11. Začiatok kamarátskej skazy?

8. ledna 2012 v 22:42 | Denika |  Točí sa točí...

HUráááááá! Neveríte??? Ani ja nie, som zvedavá kedy sme hodím ďalšiu :DAle pokúsim sa ako tak skoro.

Tak aby som vám trochu osvetlila bunky iba trochu. Ostatok si prečítajte toto je strašne príšerne dlho napísaná kapitola. A neprerobená nechala som ju tak! Od nasledujúcej prerábam a dúfam, že už dokončím túto poviedku. Po 3 rokoch :D by sa aj patrilo.

Kde sme skončili Remus a Sirius oklamali Trinitriu lebo si vymenili identity pomocou všehodžúsu a ona je presvedčená, že to bolo kvôli nej. Zaútočil na ňu dementor a má znecitlivenú pravú ruku, čo jej bráni hrať jej milovaný metlobal. Na hrad prišla ich kamarátka Ashley. Všetci chcú ešte robiť zle Rite, ( keďže tam je posledný rok) ktorú neznášajú. Naposledy sa udialo, že Cindy sa preriekla a pred všetkými povedala že Trini strašne miluje Remusa. Odvtedy sa mu vyhýba.
Čo ďalej sa bude diať??? Ako zvládne skúšky a následné leto keď začína vznikať nejaký Voldemort a ona je dcérou prvej námestníčky ministra?
Inak viem, že je to otrepané, ale aby som sa dokopala k ďalším kapitolkám by pomohlo pár komentov. ĎAKUJEM :)

Rika je rozzúrená

4. ledna 2012 v 21:29 | Rika |  Rikin Denník
Milí priatelia, vážení prítomní,

Viete čo skutočne nenávidím? Opičenie sa. Opičenie sa celkovo, nech je to po hociktom, ale špeciálne nenávidím iný druh opičenia sa. Tento mnou výnimočne nenávidený druh nie je výnimočný svojimi vlastnosťami, ale predlohou po ktorej sa môže človek opičiť (teraz ma napadlo, že naši českí priatelia možno toto slovo nepoznajú - opičiť sa p.napodobňovať
napodobňovať robiť tak, aby vznikla podobnosť • imitovať: napodob(ň)oval, imitoval hlas speváka • kopírovať(bezducho napodobňovať): kopíroval cudziu tvorbu). Drahí priatelia. Nenávidím, keď sa tou predlohou stávam ja! Keď si ľudia kladú do úst moje slová, keď moje nápady vydávajú za svoje. Nenávidím, keď ma napodobňujú. Keď mi kradnú môj rukopis, používajú moje výroky, moje záľuby vydávajú za svoje! Toto je jeden z mnou najnenávidenejších úkazov! Ak si vďaka tomuto môjmu vyjadreniu myslíte, že som malicherná, myslite si ďalej. Možno máte pravdu, možno nie. Ale ja si na svojom názore budem trvať naďalej.
Tak ja by som len toľko.
S úctou Vaša oddaná Rika

P.S. Tento článok sa rozhodne netýkal nikoho z vás. Ja som sa len jednoducho potrebovala vyzúriť.
P.P.S. Samozrejme moja zúrivosť nemá nič spoločné s tým miestom na ktorom som :-D

Vážne vážny článok.

3. ledna 2012 v 22:43 | Rika |  Rikin Denník
Drahí pritelia,
ďakujem Vám, že neberiete moje predošlé výlevy vážne.
P.S. Len aby sa vedelo, rozhodla som sa, že chcem ísť naspäť a taktiež tam aj zajtra o 13:25 odchádzam.
S úctou Rika

Beriem späť...

29. prosince 2011 v 13:39 | Rika |  Rikin Denník
... chcem ísť naspäť! :-D

Opäť to zhrniem skromne...

27. prosince 2011 v 16:43 | Rika |  Rikin Denník
Chcem ísť preč! Uááááááá!

Kam dál